Čoraz častejšie sa stretávam s informáciou, že pri problémoch s pohybovým aparátom je nevyhnutné celý systém napraviť. Táto absurdita zašla až tak ďaleko, že má svojich fanatických prívržencov najmä Chiropraktikov.

Podľa tejto bizarnej teórie je ľudská kostra evidentne 100% dokonale symetrická, stavce sú zrejme obdĺžnikového prierezu a jediný problém je vo vzájomnom postavení stavcov, ktoré stačí napraviť a pacient je zdravý.

Je to samozrejme nezmysel.

Ľudské telo počas života prechádza rôznymi fázami vývoja aj degenerácie. Kostrový systém zaznamenáva najbúrlivejší vývoj do cca 20 roku života, potom sa „vycementuje“ a postupom rokov pomaly degeneruje.

Chrbtica sa prispôsobuje takisto, jej vývoj je taktiež ukončený v tomto období a jej tvar je závislý nielen na svalových disbalanciách. Skolióza nie je len dôsledkom skrátených a natiahnutých svalov a kompenzácií, ale aj tvaru stavcov – tie môžu byť v reze namiesto obdĺžnikového tvaru skôr tvaru klinovitého a tvarujú tak chrbticu do všetkého možného len nie priamky.

Takúto chrbticu má väčšina ľudí a ani o tom nevie, pretože necíti žiadny diskomfort. Takže otázka znie, má zmysel naprávať telesný systém, ktorý síce nespĺňa akési pomyselné estetické kritériá, ale je v rovnováhe a nevykazuje žiadne známky porúch?

Obhajcovia tejto teórie argumentujú tým, že v tele je všetko v reťazovom slede. Napríklad poloha panvy môže ovplyvňovať stav ramena, alebo blokáda na prvom krčnom stavci môže spôsobovať bolesti členku.

Áno ja súhlasím, ale každý prípad je individuálny, tak ako je individuálna etiológia a aktuálny stav. Naprávať to, čo naprávať netreba, môže ohroziť celý systém, ktorý je napríklad v rovnováhe, aj keď je podľa obmedzeného pohľadu terapeuta „nakrivo“.

Poruchy statiky skeletu by sme mohli rozdeliť na dve skupiny – lokálne a globálne.

Lokálne, ako blokády z dôvodu preťažovania nesprávnou manipuláciou s bremenami, majú lokálne riešenie, za predpokladu, že ešte nedošlo k chronickým degeneraciám a ich vplyvu na distálne časti tela.

Globálne poruchy musia byť správne diagnostikované a v prvom rade musí byť zohľadnený stav kostrového a svalového systému v korelácii s aktuálnymi bolesťami. Inak sa môže stať, že v honbe za akýmsi ideálom terapeut rozhádže aj to, čo funguje.

Naprávať celý systém a argumentovať ideálom vytrhnutým z kontextu je ako liečiť pacienta, ktorý nevykazuje žiadne známky choroby.

Mimochodom napravením postavenia panvy (Chiropraxia), čo je v tejto teórii asi najpopulárnejšie, dôjde väčšinou iba k tomu, že sa panva veľmi rýchlo (niekedy rádovo v desiatkach minút) vráti do pôvodneho postavenia, ktoré majú na svedomí mierne deformované stavce a ďalšie súčiastky. Telo si takto nájde cestu naspäť do stavu, ktorý si vybudovalo v čase, keď bola kostra ešte plastická a neberie ohľady na to, čo si myslí terapeut. Samotná stavba chrbtice a najmä platničky je ozajstný dôvod, prečo sa telo vracia do pôvodného stavu a nie preto, že sa napravila iba časť tela, ako sa mylne predpokladá.

Naprávať celé telo má zmysel tam, kde je odôvodnená potreba a rozpoznané súvislosti medzi bolesťami a diskomfortom na jednej strane a postavením stavcov a ďalších štruktúr na strane druhej.

Terapeutický postup záleží na mnohých faktoroch a skôr sa prikláňam k tomu, že jeho motívom by malo byť dosiahnuť rehabilitáciu a nie akýsi normovaný ideál. Po slovensky povedané, cieľom terapie je prinavrátiť človeku zdravie.

Môj záver: cieľ terapie musí zohľadňovať viaceré, mnohokrát protichodné faktory. Je dôležité s pacientom komunikovať o jeho potrebách, očakávaniach a telesných a psychických možnostiach, aby sa správne stanovil terapeutický plán. Výber postupu záleží na terapeutovi, jeho skúsenostiach a schopnostiach a musí byť v súlade s potrebami klienta. Aj keď sa ich názory na to, čo je naozaj potrebné a správne, aj pod vplyvom dezinformácií niekedy rozchádzajú.